Nie je to príbeh z minulosti ani dystopický film, ktorý by si niekto vymyslel, aby šokoval svet. Toto je realita tisícov ľudí, ktorí dnes žijú a pracujú ďaleko od domova – v Rusku, kde sa z nich podľa svedectiev stávajú doslova moderní otroci bez práv, bez slobody a bez nádeje na únik.
Pracujú, kým telo nevypovie službu. Každý deň, bez rozdielu
Predstavte si, že vstávate každý deň o šiestej ráno, ale neviete, kedy sa práca skončí, pretože často trvá až do druhej ráno nasledujúceho dňa. To znamená nekonečných 16 až 18 hodín fyzickej driny denne, bez ohľadu na počasie, únavu či zdravotný stav.
Pre týchto robotníkov neexistuje víkend, oddych ani normálny život. Niektorí z nich majú podľa výpovedí len dva dni voľna za celý rok, pričom aj tie sú skôr výnimkou než pravidlom. Každý deň je rovnaký, každý deň bolí, každý deň sa mení na boj o prežitie.
„Najhoršie bolo ráno, keď som otvoril oči a uvedomil si, že ma čaká presne to isté,“ opisuje jeden z robotníkov, ktorý napokon dokázal utiecť. Jeho ruky boli po dňoch práce tak stuhnuté a zničené, že ich nedokázal ani roztvoriť.
Únava sa netoleruje. Za slabosť sa platí bitkou
V normálnom svete by únava znamenala potrebu oddychu. Tu znamená problém.
Robotníci opisujú, že ak si niekto dovolil na chvíľu zavrieť oči, sadnúť si alebo si dokonca zdriemnuť postojačky, nasledoval trest. Nadriadení ich mali fyzicky napádať, biť a ponižovať, aby dali ostatným jasný signál, že slabosť sa neodpúšťa.
„Niektorí zaspávali postojačky. Keď ich našli, zbili ich. Bolo to, akoby sme tam postupne umierali,“ hovorí ďalší zo svedkov.
Bývanie? Kontajnery plné hmyzu a zimy
Po takejto drine by človek čakal aspoň základné podmienky na oddych. Realita je však šokujúca.
Robotníci spia v preplnených kovových kontajneroch bez kúrenia, kde je zima, vlhko a špina. Priestory sú zamorené švábmi, plošticami a ďalším hmyzom, ktorý je prakticky všade – v posteliach, na stenách aj na oblečení.
Zdroj: NK News
Niektorí ani nemajú kontajner. Prespávajú priamo na podlahe nedokončených budov, kde sa snažia aspoň trochu ochrániť pred chladom pomocou provizórnych plachiet natiahnutých cez otvory.
Hygiena prakticky neexistuje. Podľa výpovedí sa môžu osprchovať len raz alebo dvakrát do roka, čo v kombinácii s extrémnou fyzickou námahou vytvára nepredstaviteľné podmienky.
„Žijeme horšie ako dobytok,“ priznal jeden z robotníkov bez zaváhania.
Zranenia ignorované. Choroby neriešené
