Slovensko sa po zimných olympijských hrách 2026 vracia domov bez jedinej medaily. Po 24 rokoch sa opäť ocitáme v situácii, keď medailová bilancia ukazuje nulu – 0 zlatých, 0 strieborných, 0 bronzových. Na prvý pohľad je to športová štatistika. V skutočnosti je to však oveľa vážnejší signál o stave slovenského športu.
Výprava mala 53 športovcov v 11 športoch. Výsledkom bolo len deväť umiestnení v lepšej polovici štartového poľa. Hokejisti siahali na medailu, no skončili štvrtí. Biatlonová štafeta žien bola desiata. Individuálne výkony zostali ďaleko za očakávaniami. To nie je zlyhanie jednotlivcov. To je obraz systému.
Otázka už nestojí tak, či sa niekomu nevydarili preteky. Otázka znie: Prečo sa slovenský šport dlhodobo prepadáva?
Podmienky, ktoré nepripomínajú 21. storočie
Podľa skúsených osobností športového prostredia je základný problém v infraštruktúre a práci s mládežou. Tréner a otec olympijských víťazov Peter Hochschorner st. otvorene priznáva, že dnešné podmienky sú v mnohých prípadoch horšie než pred desaťročiami.
Mnohé základné a stredné školy nemajú vlastnú telocvičňu. Atletické dráhy sú v dezolátnom stave alebo neexistujú. Verejne prístupné športoviská ubúdajú. Ak dieťa nie je súčasťou organizovaného klubu, jeho možnosti sú minimálne. Šport sa z prirodzenej súčasti života stáva luxusom.
Hochschorner upozorňuje, že šport sa nezačína na olympiáde, ale v mestských častiach, na lokálnej úrovni. Ak tam nevznikajú podmienky, nemožno očakávať medaily. Zanedbané desaťročia sa nedajú napraviť rýchlym rozhodnutím či jednou reformou.
Peniaze rastú, výsledky nie
Za poslednú dekádu narástol štátny príspevok na šport o desiatky miliónov eur. V roku 2015 to bolo 38,5 milióna eur, v roku 2025 už takmer 66 miliónov. Na prvý pohľad ide o výrazný nárast.
Problém však spočíva v efektivite.
Bývalá reprezentantka Martina Halinárová upozorňuje, že samotné financie úspech negarantujú. Podľa nej je latka nastavená príliš nízko a kontrola metodickej práce slabá. Ak zväzy dostávajú plné financovanie bez jasne merateľných cieľov a dôsledkov, systém nemá motivačný tlak na zlepšovanie.
Zároveň Slovensko patrí medzi krajiny s najnižším príspevkom na šport v prepočte na obyvateľa v rámci EÚ – približne 34 eur ročne. To je výrazne pod európskym priemerom a násobne menej než v škandinávskych krajinách.
Nie je to teda len otázka absolútnej sumy, ale aj jej štruktúry, priorít a dlhodobej stratégie.
Česko ako zrkadlo
Porovnanie s Českou republikou je obzvlášť citlivé. Ešte pred rokom 1993 sme mali spoločný športový systém. Dnes Česi získavajú medaily, zatiaľ čo Slovensko zaostáva.
Rozdiel sa prejavuje najmä v systematickej práci s mládežou a v kontinuite koncepcií. Nejde o veľkosť krajiny ani o počet obyvateľov. Ide o organizáciu, riadenie a stabilitu športového prostredia.
Príklad, ktorý bolí najviac: Nórsko
