Za múrmi niektorých sociálnych zariadení na Slovensku sa odohrávajú príbehy, ktoré lámu srdce a zároveň odhaľujú temnú stránku systému. Príbehy ľudí, ktorí prišli o to najzákladnejšie – o svoju dôstojnosť, slobodu a hlas.
Jeden z nich rozpráva mladý muž Nikolas. Roky žil v zariadení, ktoré ho pripravilo o právnu spôsobilosť, o možnosť rozhodovať o vlastnom živote. Ako dôvod mu úradníci napísali jediné číslo – IQ 47. To stačilo na to, aby bol považovaný za človeka s ťažkým mentálnym postihnutím. Aby ho systém umlčal a „zaradil“ do kategórie, kde sa už nik nepýta, čo cíti, čo chce, ani kým v skutočnosti je.
Lenže pravda bola úplne iná.
„Vedeli, že som rozumný, ale nechceli to vidieť“
Nikolas dnes otvorene hovorí o tom, čo sa v zariadení dialo. O manipulácii, zneužívaní a ponižovaní, ktoré sa tvárilo ako starostlivosť.
„Cítil som sa ponížený. Vedel som, že nie som hlúpy. Ale oni ma presviedčali, že som,“ hovorí.
Po rokoch sa jeho IQ zmeralo nanovo – a výsledok šokoval celé Slovensko. Nie 47, ale 115. Inteligentný, bystrý mladý muž, ktorý celé roky žil s nálepkou „nesvojprávny“.
Bežná prax: „Zobrali im peniaze aj hlas“
Nikolas však nie je jediný. Hovorí, že v zariadení, kde vyrastal, boli takých ako on desiatky.
„Robili to stále. Zbavovali svojprávnosti, manipulovali. Aj kamarát, čo tam bol, odišiel nasilu. Peniaze, ktoré mal dostať, šli riaditeľke,“ opisuje.
Podľa jeho slov sa v týchto zariadeniach bežne „rozhoduje“ za ľudí, ktorí by možno s trochou podpory dokázali žiť samostatne. Niektorí sú tam len preto, že pochádzajú z chudoby, z osád, alebo preto, že ich matky sa o nich nemohli postarať.
Skrytý etnický motív?
Nikolas otvorene pripúšťa, že za jeho osudom mohol byť aj etnický motív.
„Je možné, že sa to stalo preto, že som Róm. V zariadení bolo veľa Rómov. Nie všetci boli postihnutí, niektorí boli len z ťažkých pomerov. Ale skončili tam. A už sa odtiaľ nedalo von,“ dodáva.
Systém, ktorý ničí životy
Oficiálne weby týchto zariadení hovoria o „individuálnom prístupe“, „rozvoji osobnosti“ či „integrácii do spoločnosti“. Realita je však často presne opačná – izolácia, kontrola a ticho.
Niektoré zariadenia sa stali miestom, kde sa rozhoduje o životoch ľudí bez ich vedomia, kde sa podpisujú papiere, ktorým nerozumejú, a kde sa z občanov stávajú nesvojprávne „objekty starostlivosti“.
Nikolas dnes symbolizuje nádej pre všetkých, ktorým bolo vzaté právo byť sami sebou. Jeho príbeh nie je o jednom človeku, ale o celom systéme, ktorý sa musí zmeniť.
Lebo každý človek – bez ohľadu na pôvod, diagnózu či IQ – má právo na dôstojnosť, slobodu a spravodlivosť.
A kým sa to nezmení, za múrmi sociálnych zariadení budú naďalej ticho trpieť desiatky ďalších Nikolásov.
Zdroj fotky: FB Vilo Rozboril
