Marek Vagovič odhaľuje v novej knihe, prečo sa generálny prokurátor stal terčom všetkých — a kto za tým môže stáť. Je to osobná pomsta, politická stratégia, alebo súdny experiment, ktorý vymkol kontrole?
Marek Vagovič — známy investigatívny novinár — v rozhovore k svojej novej knihe spustil lavínu otázok, ktoré hýbu slovenskou verejnosťou: prečo je Maroš Žilinka dnes v očiach koalície i opozície cieľom ich útokov? A čo všetko sa skrýva pod perinou protokolárnych rozhodnutí, politických obchodov a vnútorných konfliktov na prokuratúre?
Vagovič v skratke tvrdí, že:
- Policajná inšpekcia pôsobí ako by konala „na objednávku“ — prípady proti vyšetrovateľom tzv. Čurilovcom (Milan Sabota a spol.) podľa neho nie sú len náhodou, ale majú za cieľ udržať kľúčových vyšetrovateľov mimo služby.
- Používanie paragrafu 363 (možnosť disciplinárneho postupu voči prokurátorom) sa podľa autora stalo politickým nástrojom, nie len právnym prostriedkom.
- Žilinka údajne budoval politické záruky svojej voľby — od tajných stretnutí so šéfmi SIS po „materiály“, ktorými si mohol poisťovať podporu rôznych politických hráčov (spomínajú sa mená ako Boris Kollár či Robert Kaliňák).
- Proruské sympatie sú viac než šepoty — Vagovič opisuje zmeny v Žilinkovom postoji po začiatku vojny na Ukrajine, kontakty s ruskou prokuratúrou a intenzívnejší záujem o ruské vzťahy.
Čo konkrétne šokovalo autora?
Vagovič opisuje dve roviny: osobnú (Žilinka ako ambiciózny, miestami ako papalášska figúra) a systémovú (spôsoby, akými sa v očiach niektorých kolegov prokuratúra „poisťovala“ voči politickým tlakom). Zároveň uvádza, že mnohé informácie v knihe pochádzajú z desiatok rozhovorov s prokurátormi, políciou a politikmi — niektoré ich výpovede podľa autora odhaľujú praktiky, ktoré presahujú bežnú politickú kultúru.
Najostrejšie momenty podľa Vagoviča
- „Tajné dohody s Kollárom“ — Vagovič naznačuje, že Žilinka mal riešiť svoje zvolenie cez vyjednávania s vplyvnými aktérmi parlamentnej politiky.
- Kontakty s SIS a „materiály na politikov“ — podľa svedkov sa údajne zbierali fotografie a kompromitujúce informácie, ktoré mali slúžiť na „držať ľudí v šachu“.
- Zmena zahraničných orientácií — z priateľských vzťahov s ukrajinskými kontaktmi k intenzívnejším vzťahom s ruskými predstaviteľmi po roku 2022, vrátane jazykového a kultúrneho preklonu.
Kde stojí realita — a čo sú len špekulácie?
Vagovič opakovane zdôrazňuje, že nie všetky tvrdenia sú priame obvinenia — mnohé z nich sú založené na výpovediach, kuloárnych informáciách a interpretáciách. Sám autor priznáva, že Žilinka bol oslovený a nevyužil priestor odpovedať na konkrétne otázky. To necháva priestor pre diskusiu: sú to dôkazy, alebo dobre vystavaný naratív?
Politické dôsledky — kto čo získava?
Podľa Vagoviča môžu súčasné ťahy slúžiť niekoľkým účelom súčasne:
- Udržať „nežiaducich“ vyšetrovateľov mimo hry (do volieb aj po nich), čím sa eliminuje riziko, že by rozbehnuté vyšetrovania došli k nepríjemným odhaleniam pre mocných.
- Uistiť voličov — vládni predstavitelia môžu chcieť ukázať, že „niečo robia“, hoci výsledok bude neistejší.
- Pretestovať lojalitu systému — ako sa správajú súdy, prokuratúra a inštitúcie pri politickom tlaku.
Záver
Vagovičova kniha a rozhovor otvárajú viac otázok, než ponúkajú konečných odpovedí — a pritom len jasne ukazujú, že v centre justičného diania na Slovensku je dnes veľa temných zákutí: osobné ambície, politické dohody a otázne zahraničné kontakty. Či ide o premyslenú stratégiu, chaotickú sériu omylov alebo cynickú politickú hru — to si čitatelia musia rozhodnúť sami.
