Bratislava zažila večer, ktorý pripomínal kombináciu protestu, festivalu aj výkriku zúfalstva. Ulice centra zaplnil mohutný dav, ktorý prišiel nielen protestovať, ale najmä dať najavo, že situácia v kultúre prekročila hranicu únosnosti.
Bubny duneli medzi budovami, píšťalky prehlušovali dopravu a tisíce hlasov sa spojili do jedného odkazu: „Dosť bolo!“
Podľa odhadov sa na „Veľkej kultúrnej mobilizácii“ zúčastnilo približne 14-tisíc ľudí, čo z nej robí jeden z najväčších protestov kultúrnej obce v novodobej histórii Slovenska.
Mesto ochromil pochod, emócie rástli každou minútou
Protest sa začal na Námestí slobody, no rýchlo prerástol do masívneho pochodu naprieč centrom. Dav sa presúval popri ministerstve kultúry, Fondu na podporu umenia aj budove Slovenského rozhlasu – symbolicky presne tam, kde účastníci vidia jadro problému.
S každým krokom rástla intenzita. S každou zastávkou silneli emócie. Skandovanie bolo neprehliadnuteľné:
- „Martina má smolu, my držíme spolu!“
- „Kultúra si pamätá!“
- „Ministerstvo cenzúry!“
Niektoré heslá boli ostré, iné ironické, no všetky mali spoločné jedno – hlbokú frustráciu.
Protest ako umelecké dielo: hudba, folklór aj satira
Zdroj: Nie v našom meste
To, čo robilo tento protest výnimočným, bola jeho forma. Neboli tu klasické pódiá ani nekonečné politické prejavy. Namiesto toho sa ulice zmenili na živé umelecké javisko. Folkloristi, hudobníci, performeri aj herci ukázali, že kultúra vie protestovať po svojom:
- hrali sa upravené ľudové piesne s politickým podtónom,
- znela hudba aj improvizované „protestsongy“,
- objavili sa artisti na chodúľoch aj vizuálne inštalácie.
Silný ohlas vyvolala aj upravená verzia piesne Nebojím sa pána, ktorej text otvorene kritizoval pomery v rezorte.
Symbol, ktorý hovoril za všetko: zlatá vaňa
Zdroj: Denník N
Medzi davom pútala pozornosť aj netradičná rekvizita – zlatá vaňa s červeným hranolom, ktorú priviezli protestujúci z Banskej Štiavnice. Na prvý pohľad úsmevné, no v skutočnosti ostré posolstvo. Podľa autorov symbolizuje moc, peniaze a systém, ktorý podľa nich nefunguje férovo.
Aj takéto momenty ukázali, že protest nebol len o hneve, ale aj o kreativite a snahe zaujať.
Osobné príbehy: „Nejde len o kultúru, ide o našu budúcnosť“
Za transparentmi nestáli anonymní ľudia. Boli to herci, kurátori, technici, organizátori festivalov, ale aj bežní ľudia, ktorí majú ku kultúre vzťah.
Mnohí hovorili otvorene:
- boja sa o prácu,
- prišli o financovanie,
- cítia tlak a neistotu.
„Máme deti, žijeme tu a chceme tu zostať,“ zaznievalo z davu. Pre mnohých to nebol len protest proti konkrétnym rozhodnutiam, ale boj o to, či má kultúra na Slovensku budúcnosť.
Ostré slová, ktoré zarezonovali
