Slovensko bolo tak blízko. Tak blízko k ďalšej olympijskej medaile. No namiesto bronzovej eufórie prišiel tvrdý pád na zem. Slovenskí hokejisti prehrali v boji o tretie miesto na ZOH 2026 v Miláne s Fínskom vysoko 1:6 a zostali bez kovu. Sen sa rozplynul v tretej tretine – a spôsobom, ktorý bolí ešte viac než samotná prehra.
A potom prišli slová, ktoré budú ešte dlho rezonovať.
„Byť štvrtý a posledný je to isté. Prehrali sme si to sami,“ povedal bez servítky Juraj Slafkovský, ktorý pred štyrmi rokmi zažil olympijskú bronzovú radosť. Tentoraz však v jeho hlase nebola hrdosť, ale frustrácia. Krátka veta, ktorá vystihla emócie celej kabíny.
Držali sa. A potom prišiel kolaps
Po dvoch tretinách to bolo len 1:2. Slovensko bolo v hre, tribúny verili, lavička žila každým striedaním. Jeden gól mohol všetko zmeniť.
„Mali sme to veľmi dobre rozohraté. Nemôže sa stať, aby sme to za stavu 1:2 takto pustili,“ priznal obranca Erik Černák.
Rozhodli detaily. Zbytočné fauly. Oslabenia. Stratená disciplína. Fíni to využili nemilosrdne. Dva rýchle góly v tretej tretine zlomili slovenský odpor a z vyrovnaného zápasu sa stal krutý debakel, ktorý výsledkovo neodzrkadľuje, ako dlho bol duel otvorený.
Brankár Samuel Hlavaj to pomenoval jasne: „Začali sme tretiu tretinu oslabeniami a potom je to ťažké. Keď sme už došli tak ďaleko, tak to mrzí. Radšej by som to vymenil za medailu.“
Kapitánove silné slová: Raz budeme hrdí
